Žiadne produkty v košíku.
Ide o cenu určenú pre výnimočných dobrovoľníkov a dobrovoľníčky, jednotlivcov a kolektívy za ich aktivity v rôznych oblastiach spoločenského života, rozvoja komunity, ochrany životného prostredia, zdravia, kultúry, umenia, výchovy, a vzdelávania.
Dobrovoľníkov a dobrovoľníčky môže na ocenenie vo vybraných kategóriách nominovať ktokoľvek. V roku 2023 prijala komisia spolu 37 platných nominácií, pričom v kategórii Seniorský dobrovoľník/dobrovoľníčka nad 60 rokov bola jednou z nominovaných aj dobrovoľníčka Svetielka nádeje Silvia Pisarovičová.
Vo Svetielku nádeje si nesmierne vážime prácu našich dobrovoľníkov, a preto sme sa rozhodli nominovať Silviu na toto ocenenie. Počas svojho dobrovoľníckeho pôsobenia u nás pomohla naštartovať projekt odšťavovania ovocia, pre ktorý získala aj ďalšie dobrovoľníčky. Spoločne tak každý utorok pripravujú čerstvé džúsy pre detských pacientov hospitalizovaných na detskej onkológii. Okrem toho nám pomáha aj s rôznymi kancelárskymi prácami – prípravou magnetiek, obálok či balíčkov, ktoré odosielame našim partnerom a podporovateľom.
A keďže sme počas slávnostného večera mali chvíľku času na rozhovor, tak si o jej dobrovoľníckom pôsobení môžete prečítať aj vy.
Silvia, ako si sa dostala k dobrovoľníckej činnosti vo Svetielku nádeje?
Úplne prvý podnet bol v Rakúsku, kde som deväť a pol roka pracovala. Nevesta prvej pani, u ktorej som bola, pracovala ako dobrovoľníčka v hospici. Cez túto rodinu som sa zoznámila s veľmi veľa ľuďmi a zistila som, že tam veľmi veľa ľudí „dobrovoľníči“. Ja som sa s tým na Slovensku nikdy nestretla – alebo som sa pohybovala medzi takými ľuďmi, kde to nebolo. Vedela som, že už o pár rokov pôjdem do dôchodku, a keďže žijem sama, začala som rozmýšľať nad tým, čo vlastne budem robiť. A tak som si povedala, že to je úžasná myšlienka, to dobrovoľníctvo. Takže keď som skončila, tak som rozmýšľala, že čo tu na Slovensku – a vedela som, že existuje Svetielko nádeje, lebo som im darovala aj nejaké knihy pre deti v nemocnici. Potom som si povedala, že skúsim a uvidím – zistím, aké sú možnosti, aby som mohla ten svoj čas darovať. Zároveň si uvedomujem, že je to pre mňa veľká česť, že vlastne môžem niekde pomôcť, lebo nie každý prijme tú pomoc. A takto ja niekoho poteším mojou činnosťou a mojím časom – čo je, myslím si, v súčasnosti tá najvyššia a najcennejšia komodita – a zároveň sa ja naplním tým, že to môžem robiť. Okrem toho tým, že som získala ďalšie žienky, tak sa obohacujeme navzájom. A to je úžasné, lebo to som hľadala – aby som nebola osamotená, aby som mohla ísť medzi ľudí, zároveň robiť niečo dobré a aj pre seba získať niečo dobré. A vlastne som zistila, že to dostávam.
Tie ďalšie dobrovoľníčky boli tvoje priateľky? Poznali ste sa predtým?
Nie, ale tie priateľstvá z toho vznikajú, ako povedali aj iní počas slávnostného večera. Raz som išla v autobuse a stretla som moju bývalú kolegyňu zo základnej školy na Mládežníckej, kde som predtým pracovala. Išla do klubu dôchodcov a to ma zaujalo, lebo to bola ďalšia príležitosť ako sa dostať medzi ľudí, niečo načerpať – a možno aj dať. Nakoniec som oslovila práve túto kolegyňu, lebo dovtedy som ovocie odšťavovala sama a zistila som, že je to dosť náročné. Ale robila som to rada – je mi to blízke, som typ, ktorý sa snaží zdravo žiť a toto odšťavovanie bolo „na moju nôtu“. Tá kolegyňa súhlasila a prišla, potom zavolala aj svoju kamarátku a ďalšiupani oslovil ešte pán riaditeľ. Tak vznikla taká pekná skupinka. Pri tom odšťavovaní sa o všeličom porozprávame, obohacujeme sa, dávame si nové informácie, podnety, rady, tipy... je to super. Potom prišli aj ďalšie ženy, ktoré som zaučila. Medzi nimi bola aj šéfka jedného klubu, ktorý sa zameriava na šport, čo sa mi páčilo a začala som tam chodiť na ping-pong. Takže... som naozaj rada, že tým, že ja dávam, tak aj ja veľa dostávam.
Aké boli tvoje dojmy zo slávnostného večera Srdca na dlani?
Bolo to veľmi milé. Každému urobí dobre, že to Srdce na dlani dostávame ako dobrovoľníci – že sú ľudia, ktorí oceňujú našu prácu – hoci to nerobíme preto, aby sme dostali ocenenie. Išla som tam s myšlienkou, že som zvedavá, aké všetky možnosti sú – aby som sa dozvedela, kde a ako sa dá pomáhať. To sú zase ďalšie inšpirácie. A som rada, že ešte môžem – že vládzem, že som aktívna a ešte môžem prinášať dobro. Hlavne ale obdivujem tých mladých, ktorí robia dobrovoľníctvo. Úplne ich obdivujem a som rada, že rastie generácia, ktorá je ochotná pomáhať, lebo je aj veľa mladých ľudí, ktorí chcú len brať. Ale títo dávajú.
Chcela by si ľuďom ešte niečo odkázať?
Som v úžase nad tým, čo všetko ste už dokázali a čo robíte. Je to úžasná práca. Na druhej strane si uvedomujem, aká som šťastná, že nemusím prežívať to, čo rodiny, ktorým Svetielko pomáha. Avšak všetok ten servis, ktorý Svetielko nádeje robí, to je niečo úplne fantastické. Veľká vďaka všetkým tým ľuďom.
Zdieľajte tento článok
